Sedela som za malým stolikom v rohu mojej izby.Ukrutne som sa snažila skryť moje dosť výrazné kruhy pod očami.Moc sa mi nedarilo.Vyzerala som presne ako človek,ktorý strávil sedem hodín v lietadle. Teda,hrozne.Celú, celučicku noc som nespala,nemohla som.Ako by som vôbec mohla?Po včerajšku?Stale som rozmýšľala o včerajšom telefonáte.Čo mi rodičia zatajili?Prečo?Nezaslúžila som si to.Zobrali si to tajomstvo do hrobu a na chvíľu sa im splnil ich sen.Tá veta ,,Kate sa to nikdy nedozvie Martin,nikdy.Nemôže sa to dozvedieť,prisahaj!Prosím!" Veta,ktoru vyslovila moja matka.Veta,ktorá začala moje pátranie.A skončila ho.Možno to tak bolo lepšie.Nemusela by som sa teraz trápiť.Ale čo už,aspoň sa dozviem pravdu.
Konečne pravdu,od ktorej ma delí len zatrubenie taxiku a 20 minút cesty.
Nekonečnej cesty,ktorá sa tak vliekla. Zápchy.Typické pre toto mesto.Trubiaci a nadavajuci šoféri,taxikári,kamionisti a chodcovia,ktorých takmer niekto zrazil.Na šťastie,ja toto mesto poznám.Totiž ak sa ponahlate,zíde sa zavolať si taxík o hodinku skôr.Iba vďaka tomu to pravidlu som dorazila k Big Benu na čas.Hodila som par bankoviek na sedadlo a zatreskla dvere.Kým som kráčala k reštaurácií, adrenalín sa mi roztiekal po celom tele. Takto som sa už dlho necítila.Pretláčala som sa pomedzi ponáhľajúcich sa ľudí,až som zbadala miesto nášho stretnutia. Posledný krát som sa poriadne nadýchla a vstúpila dnu.Oviala ma zmiešaná vôňa kávy a jedla.Očami som bludila od stola k stolu a hladala osobu,s ktorou som sa mala stretnúť.Až teraz som si uvedomila, aké veľké diery sú v tomto pláne.Veď ani neviem koho hľadám.Ešte raz som sa rozhliadla po reštaurácií a vtedy som ju zbadala.Žena s okruhlou tvárov,srdečným úsmevom mi kývala od zadného stola.Pomaly som vykročila.Nervozita. Jediný pocit,ktorý som cítila sa striedal s obrovskou zvedavosťou.Zvedavosťou,áno!Blížila som sa.Už len kúsok.Jeden krok,posledný krok.
,,Óch,slečna Husston,pomaly som si začala myslieť,že nepridete." usmiala sa
,,Viete,zápchy."odvetila som
,,Áno,áno viem! Ešte som si neobiednala,čakala som na vás.Dáte si niečo?" ani nečakala na moju odpoveď a kývla na čašníčku
,,Dám."
Čašníčka pribehla s núteným úsmevom, zapísala si objednávku a odbehla.
Zadıvala som sa na osobu predomnou a čakala.
,,No! asi by som mala začať."povzdychla si.
,,Pozrite sa!Ja viem,že je to nepríjemné aj pre vás aj pre mňa,ale čím skôr začneme tým skôr to skončíme a......"
,,Máte pravdu!" skočila som jej do reči,keď čašníčka pokladala na stôl kávu.
,,Áno.Takže!Ako som povedala ide o vašu rodinu.Vaša matka a otec zahynuli pri autonehode pred.....ôsmimi rokmi je tak?"prikývla som ,,pamätáte si niečo z tej nehody?"znovu som prikývla ,,A mohli by ste mi to povedať?"
,,Dobre!Pred tým ako sme naburali sme sa hádali.Dva týždne pred nehodou som si vypočula jeden rozhovor, nie celý iba tri vety.Otec hovoril mame ,,Jean,ale tvoja sestra,chce sa s tebou stretnúť,spoznať Kate!" a mama mu poveda ,, Kate sa to nikdy nedozvie Martin,nikdy.Nemôže sa to dozvedieť,prisahaj!Prosím!" a otec povedal ,,Sľubujem!"
To je všetko,od vtedy som ich s tým stale otravovala.Vtedy v aute sme sa o tom hádali.Potom už nič."dopovedala som
,,Aha,takže to viete.Viete,že máte rodinu,ktoru nepoznáte,že? Ale nehľadali ste ju?"povedala
,,Nie,nehladala"
,,Dobre,vaša rodina,ktorú nepoznáte vás veľmi potrebuje.Potrbuje pomoc!"a vytiahla noviny.
,,Nié,t-ta fotka,pros-sím nie,t-to nemôže byť pravda,nie!!!"
Becky*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára