Du you love me?because I love you 7

Ustráchane som pozerala na Louisa.Zvlášť preto,že som absolutne netušila čo sa deje a preto nevedela posúdiť,či bolo dobré nechať ho šoférovať. Potom,ako ma dotiahol-proti mojej vôli-ku autu sa úplne zložil.Nebol schopný povedať jednu súvislú vetu.Iba sedel na obrubník s neprítomným pohľadom a z očí sa mu valili slzy.Nevedela som čo mám robiť.A vtedy sa to stalo.V jednej chvíli som tam stala a o par sekúnd neskôr  sedela vedľa neho na studenom obrubníku a obimala ho.Bolo to zvlášne,v dobrom slova zmysle.Cítila som sa presne tak,ako keď som kedysi obimala svojich rodičov. Netušila som ako sa cíti on,no ja som si počas toho objatia uvedomila pár vecí.Za prvé to,že ja inú rodinu okrem neho a jeho sestier nemám a ich jedinou rodinou som ja.Po druhé to,že som ich nenávidela bez dôvodné,čo bolo úplne dedinské a trápne.
A za tretie to,že to ľutujem.Veľmi ľutujem moje správanie,pretože teraz keď tu sedím a obimam Louisa,cítim sa ako keby som obimala môjho staršieho brata.Tieto veci som si uvedomila,a ani som si nevšimla, že Louis sa ako tak upokojil.Díval sa na mňa.Zrejme nevedel,čo povedať.
,,Lepšie?Môžeš sa postaviť?
,,Myslím,že hej."povedal
,,Poď."postavila som sa a natiahla k nemu ruku.Chytil sa jej a postavil sa.Pomaly sme kráčali k joho autu.Priznám sa,bola som zvedavá na čom jazdí,pretože ja milujem rýchle autá.A o to viac rýchlu jazdu.
,,Asi by som mala šoférovať ja." poznamenala som
,,Zvládnem to!"zavrčal.Povzdychla som si.Vôbec som z toho nemala dobrý pocit.Čo ak naburame?Teda niežeby som spochybňovala jeho vodičské skúsenosti, ale v tomto stave........
Preto som sa naňho celú cestu ustráchane dívala.Stale som sa sice nedozvedela,čo sa stalo,no pre vlastne dobro som sa radšej nespýtala.Aj,keď vo vnútri ma to poriadne žralo.Nemala som čas vymýšľať ako sa ho to spýtam,preto som využila najbližšiu príležitosť.Stali sme na semafóre ,v takej dlhej rade,že červenú uvidíme,možno aj trikrát.
,,Louis,čo sa stalo?"neodpovedal mi.Iba upriamil pohľad na stojace autá pred nami,ktoré ho ,,začali" strašne zaujímať.
,,No,tak Louis!Mne to môžeš povedať,mám na to právo.Veď si zober ,že si ma sem vlastne dotiahol násilím!"mrmlala som.Cítila som jeho pohľad,ako sa do mňa zabodova.Zmlkla som.Chvíľu som bola ticho a obzerala autá,ktoré okolo nás prechádzali.V tom sme sa znovu rozbehli a ja som začala vnímať iba svetlá.Po desiatich minútach auto začalo spomaľovať.Zaparkovali sme na parkovisku pred jednou z najlepších nemocníc.Nechápem prečo ma to tak prekvapilo,veď majú milióny.Zabuchla som dvere a čakala na Louisa,ten vybehol z auta asi minútu po mne a ponáhľal sa ku vchodu.Neostalo mi nič iné iba ho nasledovať.
,,Louis!!mohol by si ma počkať?mám opätky!skrikla som.Ani sa na mňa neotočil!Je taký drzý!
Keď som ho dobehla stál pri výťahu a bol ešte belší ako pred tým.Vo výťahu som nestála ešte ani jednou nohou a on už stlačal tlačidlo štvrtého poschodia. Nervozita bola cítiteľna.Všimla som si tabuľku pri tlačidlach.Na poschodí,kam sme mierili bola iska.To je zlé.Výťah zastavil a obidvaja sme z neho vyleteli takmer rýchlosťou svetla.Jo kvôli tomu že neznášam tieto pohyblivé búdky smrti a Louis,zrejme preto,prečo sme tu.Kráčali sme po chodbe,skoro bežali.Na jej konci stala skupinka ľudí,ktorá sa na nás otočila hneď po tom ako sa,zrejme Louisova priateľka rozbehla ku nám.Bola pekná
,,Oh,Loui je mi to, tak strašne ľúto!Si v poriadku?"v tom vysokom hlase nebol ani len podtón ľútosti alebo nejakého iného citu.Všimla som si,že ten blonďavi prekrutil očami.Sadla som si na plastovú stoličku a čakala.Keby nevyšiel z dverí doktor asi by sa tý dvaja od seba neodtrhli. Znudenym hlasom sa spýtal,kto je rodina a spolu s Louisom odišiel do ordinácie.Nastalo trápne ticho.Ručičky na veľkých hodinách,akoby ešte naschvál spomaľovali aby túto situáciu predĺžili.V tom Eleanor (spomenula som si na jej meno) vytiahla z kabelky piknik na nechty a začala si ním prechádzať po dlhých nechtoch.Ten zvuk bol hrozný.Určite som nebola jediná,kto si to všimol.Kučeravý, samizdá,že Harry na ňu zazrel nenávistym pohľadom.Medzi nami vôbec som mu to nezazlievala.Po ďalších desiatich minútach,sa konečne zjavil Louis.V tvári bol síce bledy,no tváril sa menej ustráchane.
,,Kate mohla by si zobrať dievčatá domov?"spýtal sa
,,Ehm,jasné len mi niekde napíš adresu aby som trafila." hovorila som to dosť neochotne,ale čo už.
,,Dobre,takže adresa,kľúče od auta a moje číslo máš.Keby niečo volaj."podal mi papierik s adresou,ktorý som hneď pokročila v ruke.Ohla som sa k nemu a zašepkala:
,,Zajtra mi všetko,pekne povieš!Rozumieš!?"prikývol hlavou na znak súhlasu.Ja som sa otočila na odchod,zakričala ,,Poďme!" a odišla.

S touto časťou som absolutne nespokojná!Vôbec sa mi nepáči,ale som rada,že som ju nejako dala do hromady,pretože som sa ju snažila písať posledné štyri dni,a ako vidíte moc sa mi nedarilo.Aj také časti budú.Z El bude chvíľu zlá postava tak dúfam,že vám to nevadí.Ja proti nej nič nemám len sa mi to hodí Časť by mala byť v sobotu ak mamu nechyti upratovanie.V môj prospech dúfam ,že nie.Komentáre by potešili :)

Becky*