Niekedy je odpúšťať dobré a inokedy je pomsta sladká/part 1

Drogy,alkohol čo viac si môže človek priať,že?teda keď nepočítame rodinu, priateľov proste ľúdí,ktorým na vás záleží."
Myslíte,že toto je samozrejmosť!?Myslíte, že každý jeden má niekoho kto ho miluje či už rodičov,alebo priateľa/ku?! Ak áno musíte mať pekne skreslený pohľad na život.Lepšie povedané tý čo si to myslia majú dokonalý život.Život plný šťastia lásky a podobných drístov.No,väčšinou zabúdame na ostatných,ktorý také šťastie ako my nemajú.Zabúdame si vážiť peniaze,bez ktorých by sme v tejto dobe neboli nič.Vžy mať niečo do úst,vždy mať všetko opraté,vyžehlené a pekne poupratované,vždy mať niekoho s kým sa môžete porozprávať keď máte slzy na krajíčku.Tieto veci všetci berieme ako samozrejmosť.Samozrejmosť,bez ktorej by sme nemohli existovať.Aj ja som patrila do tej skupiny deciek,ktoré majú všetko. Najlepší mejkap,najlepšie oblečenie, topánky a tak ďakej.Veď sme si to mohli dovoliť.Matka bola sekretárka v slávnej Londýnskej firme a otec.....ohľadom otca, vlasne neviem veľa povedať.V živote som ho nevidela,ale viem kto to je.Matka mi povedala,že od nás odišiel keď som mala päť mesiacom.Ževraj už pre neho nebola dobrá.Úprimne ani sa nečudujem keď bol od nej o osemnásť rokov starší. Najhlavnejšie je,že platil výživné a veľké. Určite mu to nerobí problem.Veď predsa je to najslávnejší producent na svete.Áno máte pravdu som dcéra slávneho sukničkára Simona Cowella.Jediná vec čo nás dvoch spája je priezvisko.Volám sa Liliana Elsie Cowell.Asi si teraz myslíte,že musím mať úžasný život.No ste na omyl. Môj život sa skončil skoro pred troma rokmi keď som mala pätnásť.Žila som s mojou matkou a vždy som chcela aby si našla nejakého priateľa,pretože od vtedy čo sa s ňou môj otec rozišiel nemala nikoho.Priam zázrakom má poslúchla a našla si priateľa.Celí čas som počúvala aký je Tom pekný,milý atď.Preto som jej navrhla nech nás zoznámi.Prišiel v obleku s ružamy v ruke ,vysmiaty.Bol mi sympatický no niečo mi na ňom nesedelo.Do dnes ľutujem,že som matke nič nepovedala.Postupom času sa k nám nasťahoval a o mesiac sa konala svadba. Až potom sa ukázala jeho pravá tvár. Najprv nám zmyzli peniaze a keď sa ho to matka spýtala zbil ju.A išlo to dolu vodou. Prišli sme o dom a museli sme sa presťahovať do najhoršie štvrte v Londýne. Nebil už len mamu,ale aj mňa.Nebolo dňa kedy by nebol ožratý alebo zdrogovaný. Keď bola mama ako tak pri rozume vždy sa má zastala.No,keď do drog padla aj ona zhoršilo sa to.Vlasne žili sme teda aj žijeme iba z výživné od otca.Každý deň sa opakuje rituál.Ráno stanem oblečiem sa,bitka,do školy,zo školy,zase bitka,učím sa,znovu ma zbije a idem späť.A ráno znovu.Takto to funguje už dva roky.V posledných dňoch mám chuť zomrieť.Už nevládzem.Nechcem takto žiť.Chcem mať normálny život aký som mala pred tým.Rodinu,ktorá ma bude ĺúbiť takú aká som.Nie takú ako hrám.To tvrdé dievča, ktorému na nič nezáleží,je mu všetko jedno,je nedostupné nie som ja.Iba maska.Maska pod,ktorou sa skrýva moje pravé ja.Tie farebné vlasy,tunel v uchu všetky tieto veci súvisia s človekom,za ktorým sa skrýva ja.Tá milá,usmiata baba. No,úsmev na tváry u mňa len tak neuvidíte.Nemám dôvod sa usmievať,keď viem,že vyzerám ako keby ma zrazil kamión.Modriny na celom tele sú samozrejmosťou.Bez nich by som to asi ani nebola ja.Hovorila som si,že som silná.Silný človek vydrží všetko. Momentálne však o sebe pochybujem. Každým dňom som viac unavená a viac nevládzem.Aj teraz.Ležim v posteli teda na matraci čo mi slúži ako posteľ a hovorím svoj životný príbeh sama sebe. Čakám na Toma,ktorý ma príde zbiť aby som mohla ísť späť.
,,Dcéruška moja otvor!otecko sa ide pozhovárať"iba som sa viac zakutrala do perín a snažila sa ignorovať ten pripity hlas.,,Nehýb sa!Možno odíte!"kričalo môj vnútorný hlas.Ozývalo sa iba búchanie na dvere a nadávky smerujúce na moju osobu.
Prasknutie dreva na dveroch.On ich vylomil.Vylomil poslednú vec čo nás od seba delili.Jediná vec,ktorá ma pred ním chránila bola preč.Chvíľu bolo ticho. Možno ....možno ma nechá na pokoji a pre zmenu ma nezbije.No,to by nebol on. Prudko ma schitil ,,Ty štetka,ako sa opovažuješ mi neodpovedať!!Som tvoj otec tak sa ku mne správaj ako si zaslúžim!!"kričal.Jeho ruky zvierali moje ramená a aj napriek tomu ,že bol na mol mal neuveriteľnú silu.Slzy sa mi tlačili do očí a nakoniec dostali voľnú cestu.Ako uvidel moju tvár od sĺz začal sa smiať. Možno to je v tejto chvíli blbé,ale fakt mám pocit,že jeho jediná zábava je výžívanie sa v bolesti iných.Zo zamyslenia ma vytrhla až prudká bolesť na líci,ktorá spôsobila daľší príval sĺz.Spokojne sa usmial a šmaril ma späť na matrac.
,,A nabudúce!Keď sa ma budeš snažit ignorovať,skončí to horšie!Rozumieme si?" prikývla som a hlavu viac zaborila do veľkej plišovej ovci (Vivi :DDDD).Iba treskol dverami a spustil príval nadávok na moju matku.Nešťasne som pokrútila hlavou a myslela na jednu jedinú vetu ,,Prečo nemôžem mať normálny život?".....………...

Liliana Elsie Cowell

Som šťastná a ani neviem prečo :DDDDDDDNo,k veci :D Asi ste si všimli,teda určite ste si všimli keď to čítate,že som začala písať novú poviedku.Neviem čo bude s poviedkou Do you love me?because I love you,ale teraz to je jedno.Chcem sa naplno venovať tejto poviedke,pretože sa mi píše oveľa lepšie a časti budú častejšie.Prosím,pekne prosím okomentujte mi to.Či už dobre alebo záporne!A ešte niečo :D Vivica(za toto oslovenie ma asi zabije,ale čo už toto)išla na týždeň do tábora takže Life Someone Else Is tento týždeň nebude.

Becky*